Bezdomovci. Fascinujú ma celý život. Síce sú to normálni ľudia zo svalov a kostí ako všetci, no zároveň mám pocit, že oplývajú nadprirodzenými schopnosťami – akoby boli pre zvyšok „normálneho“ sveta neviditeľní.
Vyrastala som v malebnom stredoslovenskom mestečku. V Kremnici každý pozná každého, susedia o vás vedia pomaly viac ako vy sami o sebe. Či človek chce alebo nie, je priam nemožné ísť do centra na prechádzku bez toho, aby pomaly na každom rohu nestretol niekoho známeho. Avšak predsa len sa po kremnických uliciach v mojom ranom detstve pohyboval človek, ktorého každý poznal, no akoby zázračne o ňom nikto z môjho okolia nič nevedel – jediný miestny bezdomovec.
Zarastený podivín v mojich detských očiach rozpútal neutíchajúcu zvedavosť. Celé dni sa len prechádzal, alebo vysedával na lavičke so zapnutým prenosným rádiom vedľa seba. Bolo mi ho ľúto. Denne okolo neho prešla stovka ľudí, ale nepamätám si, že by si k nemu čo i len raz niekto priateľsky prisadol na lavičku a robil mu chvíľu spoločnosť. Takto to šlo ďalej, až sa jedného dňa už viac na svoju obľúbenú lavičku nevrátil…
Čím som bola staršia a spätne spomínala na nedobrovoľného kremnického samotára, tým viac sa vo mne hromadil pocit nespravodlivosti. Prečo sme voči ním plný predsudkov, aj keď absolútne netušíme, čo ich k životu bez strechy nad hlavou viedlo? Prečo ich mnohokrát ignorujeme do takej miery, že sa určite cítia byť menej ako vzduch? Rozhodla som sa preto s nimi ľudsky zhovárať a vypočuť si ich, aby sa aspoň čiastočne konečne zbavili svojho prekliatia byť neviditeľnými.
Autorka práce: Nina Briatková
Vedoucí práce: Jana Čeňková
Rok obhajoby: 2023
